Iný kraj-iný mrav...
Zlodejov a vrahov pochovali do zeme,
čestných ľudí dávali zožrať supom
Nebeský pohreb
Najväčšou atrakciou, ktorú na ceste naprieč Áziou Eva a František zažili, bol nebeský pohreb. Ide o spôsob pochovávania, ktorý sa pred stáročiami zaviedol z jednoduchého dôvodu. Miest na ukladanie nebožtíkov do zeme (väčšinu roka zmrznutej) veľa niet a rovnako ani dreva na kremáciu. Nebeský pohreb však nie je dopriaty každému. Samovrahovom či kriminálnikom je odopretý. S ich telami si dajú Tibeťania námahu, znesú ich do nižších polôh a tam potupne pochovajú do zeme, kde ich spracujú červy. Tí ostatní, ktorí žili čestne a ich rodiny na to majú, odchádzajú z tohto sveta cez žalúdky vtákov - supov k nebesám...
"Nebeské pohreby sa vykonávajú aj v Lhase, ale tam už na ne nepúšťajú turistov. Preto sme museli ísť vyššie do hôr, vzdialených do Lhasy 200 km," spomína Eva na zážitok, ktorý sa nepošťastí každému turistovi. "Miestom, kde sme mali namierené, bol kláštor Digung v nadmorskej výške 4400 m. Keď sme tam na džípoch dorazili, dozvedeli sme sa, že na druhý deň ráno budú tri ´nebeské´ pohreby. V predvečer tejto udalosti sa konala rozlúčka s nebožtíkmi. Uskutočnila sa v kláštore, kam ich priniesli zabalených v jutových vreciach. Mníchom, ktorí mali pohreb vykonať, rozdávali pozostalí dary. Múku, zemiaky i bankovky. Dôležitejším mníchom viac, radovým menej. Chvíľu sa modlili a potom si tie dary odniesli do svojich komôrok."
Pôvodne mali Slováci v pláne požiadať o nocľah v kláštore. Tých niekoľko málo voľných miest však už obsadili turisti z Holandska. Noc preto skôr prečkali ako prespali v malej dedinke pod kláštorom. Tibeťania v týchto nadmorských výškach žijú skromne a turisti sa musia prispôsobiť. "Spali sme v mestnosti, do ktorej sa šlo po rebríku. A o ten rebrík boli priviazané dva jaky," pokračuje Eva. "Bola to hrozná noc. Zle sa nám dýchalo a nevedeli sme zaspať. Obaja sme sa v noci rozhodli, že ráno na žiaden pohreb nepôjdeme. Opýtame sa, či niekto ďalší nechce ísť späť do Lhasy, lebo do džípu musia ísť štyria. Ráno, keď sme sa všetci stretli, prišli za nami dvaja manželia a opýtali sa, či nechceme ísť do Lhasy, lebo im bolo v noci veľmi zle. Obaja sme mlčali a nepovedali, že sme to mali v úmysle aj my. Keď sme tú noc vydržali, dostali sa tak vysoko a pred sebou mali jedinečný zážitok, bolo by neodpustiteľné, aby sme cúvli..."
Slovákov čakal ráno výstup do výšky 4700 metrov, kde sa už konal samotný pohreb. Šlo sa im ťažko, doslova z kroka na krok, lebo vzduch bol veľmi riedky. "Už zdiaľky sme videli, ako sa na mieste, ku ktorému smerujeme, zlietavajú supy," opisuje František obrad, ktorý bolo zakázané fotiť i filmovať. "Ako-tak sa nám podarilo dostať ku vysokohorskému sedlu, v ktorom bola okrúhla, kameňmi vyložená plocha. Na pravej strane bol briežok, ktorý obsadilo asi 70 vyše metra vysokých supov. Neboli to žiadne štíhle vtáky, ale zjavne dobre živené a vykŕmené dravce. Pred nimi stáli dvaja mnísi a plieskaním bičom ich udržiavali v úctivej vzdialenosti."
Pohreb sa začal tým, že traja mnísi v gumených zásterách a rukaviciach vzali vrece s prvým nebožtíkom a otvorili ho. Muža, ktorý bol nahý, najprv mačetou zbavili vlasovej časti hlavy. Rýchlymi seknutiami potom telo na niekoľkých miestach nerezali a to bol signál pre supy, že hostina sa začala. "Tí dvaja mnísi, čo ich strážili, ledva stihli uskočiť. Vtáky sa vrhli na mŕtvolu a začal boj o každý kúsok. Škriekali, plieskali sa krídlami a kradli si zo zobákov kúsky mäsa..."
Asi po 10 minútach ostali z nebožtíka iba kosti. Supy vzlietli a opäť si sadli vedľa na briežok. Mnísi kosti pozbierali, dali na veľkú panvicu a rozdrvili takmer na prach. Keď k tomu pridali trochu múky, tzv. campy, supy opäť prileteli a všetko vyzobali. Postup ako pri prvom mužovi si mnísi zopakovali aj so ženou a druhým mužom. Obe telá najprv načali ich mačety a potom dokončili zobáky supov.
"Až vtedy sme pochopili, prečo sú také obrovské," priznáva Eva. "Nakŕmenie vtákov sa považuje za posledný dobrý skutok, ktorý môže nebožtík svojim bezvládnym telom na zemi urobiť. Nevideli sme žiadne trúchlenie pozostalých, ktorý tento obrad sledovali. Tibeťania veria v reinkarnáciu. Vedia, že duša zomrelého sa vráti v inom tele." Hoci pôvodne mali Slováci obavy z toho, ako ich účasť na pohrebe poznačí, nakoniec s tým nemali veľké problémy. "Keď tam človek stál, akoby podľahol tej atmosfére, prijal ich filozofiu a chápal tento spôsob odchodu. Vôbec sa nám to už nezdalo také drastické, ako keď sme o tom čítali pred cestou a predstavovali si noc pred pohrebom. Oni to považujú za správne, celé generácie to robili doteraz a budú robiť aj v budúcnosti." krátené
