Jdi na obsah Jdi na menu
 


VIDEOrozhovor s Miloslavom Hrádekom: Mŕtvych nečešem

9. 6. 2007

VIDEOrozhovor s Miloslavom Hrádekom: Mŕtvych nečešem

41/2007
Pri hororoch sa bojí a s obľubou jazdí na bagri. JUDr. MILOSLAV HRÁDEK (33), riaditeľ bratislavského pohrebníctva Marianum, tvrdí, že má korene kdesi v Čechách, ale keby zdedil zámok Hluboká, asi by ho predal.

Videli ste film Spalovač mrtvol?

Niekoľkokrát. Sú tam však isté momenty, na ktoré som ja osobne obzvlášť citlivý.

Spomeniete si na niektorý?

Z hľadiska hygieny určite neschvaľujem scénu, kde sa Rudolf Hrušínský ako pán Kopfrkingl prechádza po krematóriu a zrazu zistí, že jeden zo zosnulých má vlasy trošku nakrivo. Vytiahne z vrecka hrebeň, učeše ho a potom ešte pričeše sám seba . Takže vy mŕtvoly nečešete. Ja mŕtvych nečešem a musím povedať, že keby som zistil, že sa niektorý zo zamestnancov takto správa, prepustil by som ho. Treba totiž povedať, že ľudské telo sa po smrti stáva nebezpečným odpadom. Musíme zachovávať veľmi prísny hygienický režim.

Ako dlho „riaditeľujete“ v pohrebníctve?

Je to už šesť rokov, ale niekedy mi pripadá, že to trvá večnosť.

Čo ste robili predtým?

Pohyboval som sa v advokácii a začínam uvažovať, že sa do nej ešte vrátim. Chýba mi to. Som vyštudovaný právnik a najlepšie sa cítim na súde. Momentálne som sa dal na postgraduálne štúdium. Občas si tak sám pre seba poviem, že tohto tu už bolo dosť.

Ale ešte si nebalíte veci?


Nie, ešte sa nezberám. Táto práca je zaujímavá, dokonca mi niekto na začiatku povedal, že ak raz začnem pracovať v pohrebníctve, budem ťažko odchádzať. Páči sa mi, že je každý deň iná. Tento rok sme si totiž toho naložili na plecia dosť. Začali sme s masívnou rekonštrukciou niektorých cintorínov. Musím chodiť stále s otvorenými očami a všímať si veci okolo seba. Ako sú zamestnanci ustrojení, či majú čisté topánky, či sú autá vyleštené... Sú to síce drobnosti, ale klienti si neraz všímajú práve tie. Je to totiž vizitka firmy.

V podstate spravíte prepadovku?


Kedysi, keď som ešte nemal dieťa, pokojne som robil v noci prepadovky po cintorínoch. Nemohol som zaspať, tak som sa o druhej v noci vybral do krematória a prešiel som si prevádzku. Mám v aute draeger a nemám problém dať zamestnancom fúkať. Viem, že sa o tom popíjaní rozprávajú story, ale môžem vám zodpovedne povedať, že dnes si to každý radšej rozmyslí. Nikto nikdy nevie, kedy sa Hrádek objaví.

Prečo práve pohrebníctvo, bola to výzva?


Bola to možnosť. Keď som ako dvadsaťšesťročný začínal, povedal som si, že riadiť firmu a vyskúšať si manažérske schopnosti nie je v tomto veku na škodu. Ak by som použil slová Nietzscheho – Čo ťa nezabije, to ťa posilní – je to minimálne skúsenosť. A či už robíte s komoditou, to znamená pohrebné služby, alebo budete vyrábať a predávať televízory či riadiť banku, stále je to manažérska skúsenosť. Naozaj sa to líši iba tou komoditou a službami, ktoré sa poskytujú. Vzhľadom na konkurenčný boj, ktorý prebieha v Bratislave, je to svojím spôsobom umenie udržať a posilňovať svoje pozície na trhu.


<><><><>
<><><>



Aké boli začiatky?


Keď som sem prišiel a zbadal som rakvy, ktoré máme dole vystavené, nemohol som sa na ne ani pozrieť. Myslím si, že každý človek má určitý rešpekt. Ale keď postupom času vidíte, akým spôsobom sa používajú, poprípade ako sa vyrábajú, a potom z toho istého dreva niekde vidíte nábytok alebo detskú postieľku či kuchynskú linku, tak si poviete, že je to výroba, len výstupom je iný produkt. Nie je to miesto posledného odpočinku človeka, ale niečo, čo vám bude dlho slúžiť.

Ale pochovať sa v kuchynskej linke...


Vo svete sú teraz rôzne trendy, najmä v Latinskej Amerike, kde sa zosnulí rôznych profesií dávajú pochovať napríklad v aute alebo nejakej lodičke. Dokonca som bol nedávno na pohrebáckej výstave v Brne a tam mali vystavenú rakvu v podobe violončela.

Takže kolega by sa mohol dať pochovať vo fotokomore?


Mohli by sme mu vyrobiť zväčšený fotoaparát. Niekto by možno chcel ako rakvu hokejku, každému podľa jeho gusta a finančných možností.

Stretli ste sa už s takými požiadavkami aj u nás?


Nie. Slovensko totiž je, čo sa týka pochovávania, veľmi konzervatívne. Rovnako neboli požiadavky na nejaké špecifické druhy farieb. Pri rómskych pohreboch sa však občas vyskytnú požiadavky na modrú rakvu, ale ide skôr o výnimky ako o pravidlo.

Ľudia však stále majú strach, že sa v hrobe preberú...


Je to skôr otázka science fiction. Veď aj v rámci miest kolujú isté mestské legendy o škrtičoch a toto je niečo podobné. Pri archeologických výskumoch sa však našli kostrové ostatky, ktoré mali oddelené hlavy od tela alebo boli dokonca prikované k rakve. Niektoré šľachtické rody dokonca svojim zosnulým prebodávali srdce zlatou ihlicou. Počul som, že v súčasnosti bol nejaký prípad v zahraničí, keď sa obeť dopravnej nehody prebrala pri pitve.

Želal si už niekto do rakvy ako poistku proti pochovaniu zaživa napríklad mobil?


Ľudia majú rôzne želania, ale dva metre pod zemou vám bude mobil zrejme ťažko fungovať.

A nezvyčajné želania pri spopolnení?


Mali sme v krematóriu prípad, keď dedko chcel dať svojmu vnukovi, ktorý tragicky zahynul, obľúbené hodinky. My sa takýmto prianiam pozostalých nebránime, samozrejme, v medziach normy. Nesmie to ohroziť kremačnú technológiu. Takže, ak napríklad spopolňujeme poľovníka alebo policajta, dávame si veľký pozor, aby sa im vo vrecku neobjavil nejaký patrón, ktorý by v peci vybuchol. Proti takýmto excesom nie sme ani poistení. Poisťovne totiž nepočítajú s tým, že by mali krematórium poistiť pre prípad, že niekto dá zosnulému do vrecka trinitrotoluén. Preto sme zaviedli službu na kontrolu rakvy a zosnulého pred spopolnením.

Nestraší v noci v krematóriu?


Myslím, že nie. Aj keď nie je príjemné tam byť v noci sám a mať v chladiacom zariadení tridsať zosnulých. Ale to by skôr vedeli povedať pracovníci zo stálej služby, ktorí si neraz pozrú v noci nejaký horor, a keď im potom privezú zosnulého, majú rôzne pocity.

A čo vy, pozeráte horory?


Priznám sa, iba cez deň. Večer nie, mám z nich veľmi nepríjemný pocit. A keby som pritom bol ešte v tej obrovskej budove krematória so spomínaným chladiacim zariadením...

To ste si za tie roky ešte nezvykli?


Nie, ešte som si nezvykol (smiech).


<><><><>
<><><>



Nedávno boli veľkým problémom neplatiči za hrobové miesta.


Keď sme začali vojnu s neplatičmi, mali sme v Bratislave asi tridsať percent nezaplatených hrobov. A to je tu dohromady takmer deväťdesiattisíc hrobových miest. Mali sme dve skupiny neplatičov: zábudlivcov a tých, ktorí nezaplatia nikdy a zneužívajú len ustanovenie zákona, ktoré im umožňuje, aby boli neplatičmi päť rokov. Preto chystáme program virtuálnych cintorínov. Pred Pamiatkou zosnulých spustíme časť pre krematórium, kde momentálne prebieha digitalizácia urnových miest, potom postupne pribudnú cintoríny. Spustíme aj internetový prehliadač, kde si nájomca hrobu napríklad zistí, či má zaplatené. Dokonca si bude môcť nielen zapáliť virtuálnu sviečku alebo položiť virtuálnu kyticu, ale aj objednať služby, ako je oprava náhrobku či zapálenie reálnej sviečky. Je to praktické najmä pre pozostalých, ktorí žijú v zahraničí alebo aspoň mimo Bratislavy.

Pred časom ste vymysleli autobus na vybavovanie pohrebných obradov. Čo sa s ním stalo?


Niektoré nápady sa spočiatku ukazujú ako dobré, ale keď sa nechajú odležať a zrátate si ekonomiku, stanú sa nerealizovateľnými. Takisto som mal nedávno nápad, že na nových hrobových miestach by mohol fungovať mincový automat. Bolo by tam niečo ako elektrická prípojka, na ktorú by bolo možné osadiť lampičku. V prípade, že by fúkal vietor, stačilo by vhodiť zopár desaťkorunáčok a navoliť si dátum a čas, kedy by to svietilo. Dalo by sa to skombinovať s internetom. Lenže keď sme začali hľadať cestu, ako takýto nápad zrealizovať, dospeli sme k tomu, že iba natiahnutie dátovej zbernice a hardvér bez osvetlenia by vyšiel asi na jeden a pol milióna korún. Takáto cena je však zatiaľ na slovenský trh veľmi vysoká. Ale ktovie, možno o pár rokov sa to zmení.

Na Slovensku nemáme ani cintorín či krematórium pre zvieratá...


Je to iba o ekonomike. Ľudia majú problém zaplatiť za kremáciu blízkeho človeka alebo za hrobové miesto, a kremácia zvieraťa by bola približne na rovnakej cenovej úrovni. Takže je otázka, či by sa to človeku ako podnikateľovi vyplatilo. Kým tu nebude legislatívny rámec, ktorý by majiteľov domácich zvierat prinútil, že ich po uhynutí musia dať spopolniť, obávam sa, že je niečo také nereálne. Keď sa zlepší legislatíva, nájde vhodná lokalita a finančný model, je to sľubné.

Ste poslancom miestneho zastupiteľstva v Ružinove, predtým ste pôsobili vo Vrakuni. Nerozmýšľali ste o vyššej politike?


Vôľa by aj bola, ale takých, ako som ja, je na regionálnej úrovni strašne veľa. A politika neznačí len niekde sedieť a niečo odhlasovať. Ak chce človek v politike fungovať, je to o veľkom množstve informácií, ktoré musí vstrebať, aby mohol objektívne rozhodnúť. A ísť do vysokej politiky znamená vzdať sa všetkého ostatného.

Nesníva sa vám o robote?


Teraz už nie, ale keď som prvýkrát videl kremáciu, skoro vôbec som nespal. Pozeral som sa totiž priezorom, ktorým paliči kontrolujú stav v peci, a celú noc som videl samé plamene. Takže klobúk dole pred mojimi zamestnancami.

Dali vám aj nejakú prezývku?


Netuším. Nikto mi o nej zatiaľ nič nepovedal (smiech).

Ste vorkoholik?


Myslím, že áno. Len som si v posledných mesiacoch deň trochu inak zorganizoval. Už len napríklad to, že každý večer pravidelne o siedmej kúpem svoju sedemmesačnú Sofiu.

Prečo práve Sofia?


Kým ešte nebola na svete, volal som ju Otília. Ale mali sme vybrané dve mená – Viktóriu a Sofiu. Ja som chcel Viktóriu a priateľke sa páčila Sofia – tak sa volala aj hlavná hrdinka z Da Vinciho kódu. Dve hodiny pred pôrodom sme žrebovali. Vyhrala Sofia.

Aké pocity má riaditeľ pohrebníctva pri pôrode? Každý deň sa stretávate so smrťou a zrazu vidíte narodenie vlastnej dcéry.


Je to zvláštny, ničím neopakovateľný pocit. Bolo to úžasné.

Reagujú ženy na to, keď im prezradíte, že ste riaditeľ pohrebnej služby?


Mám trochu smolu, moja tvár sa vďaka médiám stala známou. Bol som v Bešeňovej na termálnom kúpalisku a dal som sa vymasírovať. Masérka sa ma asi po piatich minútach pýta: A vy nie ste ten pohrebák z Bratislavy?

Pred niekoľkými mesiacmi bol rozruch okolo vyberania ostatkov z Tisovho hrobu.


Nie som pamätník, ale niekoľko rokov po tom, čo Tisa po poprave pochovali na Martinskom cintoríne, boli jeho pozostatky tajne vykopané a štátna bezpečnosť zabezpečila kremáciu na Morave. Bolo to práve z dôvodu, aby sa jeho hrob nestal pútnickým miestom. Nový pomník je postavený. Nájomcom je fyzická osoba, ktorá za hrobové miesto riadne platí.

Za akých podmienok môže dať nájomca otvoriť hrob?


Ak ide o exhumáciu – otvorenie hrobu počas desaťročnej tlecej doby – musí dať na to súhlas hygienik z regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Nájomca musí doložiť, kde bude telo premiestnené a aký je na to dôvod. V prípade, že ide o trestné konanie, potvrdzuje to prokurátor. Ak ide o otvorenie hrobu po uplynutí tlecej doby, musí požiadať pohrebnú službu. Otvorenia po desiatich rokoch sa robia bežne, keď sa pochováva do dvojhĺbky.


<><><><>
<><><>



Kedysi ste vraveli, že ak prídete do cudzieho mesta, prejdete sa po tamojšom cintoríne. Robíte to ešte?


Platí to stále. Tvrdím, že ako sa živí starajú o mŕtvych, je vizitkou toho, ako sami žijú. Nedávno som v Miláne navštívil historický cintorín, na ktorom sa už nepochováva. Nebola tam ani jedna lavička. Odstránili ich, pretože na nich spávali bezdomovci. Mali tam obrovské množstvo krásnych náhrobkov, ktoré nie sú vôbec zdevastované. Je to otázka kultúry národa.

Ako relaxujete po práci?


Chodievam strieľať. Je to príjemný relax, ale ide trochu do peňazí. Najradšej však ležím na pláži a čítam dobrú knihu. Okrem toho sa rád vozím – odmalička mám rád techniku. Keď robíme nejaké práce na cintoríne, nedám si ujsť príležitosť, aby som si nezabagroval alebo nezajazdil na tatrovke. Ale zase musím uznať, že keby som na tom stroji mal jazdiť osem hodín denne, radšej budem riaditeľom pohrebníctva.

Máte nejaký nesplnený sen?


Odkedy sa mi narodila dcéra, mám pocit, že sa mi všetky sny nejako skrížili (smiech).

Čo ste mohli stihnúť namiesto tohto rozhovoru?


Chcel som vybaviť pár vecí a hľadal by som fotografie, ktoré som niekam založil.

DAN HIMIČ

Zdroj: Život